Najjemnejším utrpením tretieho tisícročia je osamelosť, ktorá je však zároveň nenávidená a milovaná. Mnohí sa jej vyhýbajú, akoby to bola najhoršia infekcia, iní po nej túžia a hľadajú ju ako cestu k osobnému povzneseniu. Moderná spoločnosť však žije v paradoxe vytvárania stále väčšieho počtu kontaktov medzi jednotlivcami, no zároveň stále väčšieho odstupu: „pocit osamelosti“ sa zmenil z objektívneho stavu izolácie na prežívanie tohto stavu mysle, aj keď ste uprostred mnohých ľudí alebo keď ste virtuálne hyper spojení s celým svetom.

Ak je pravda, že osamelosť môže byť vnímaná ako kríž alebo ako potešenie, je zrejmé, že pre mnohých je to kríž, zatiaľ čo pre niektorých je to potešenie. Tiež platí, že najviac „osamelí“ sú tí, ktorí sa zúfalo snažia uniknúť samote, kým tí, ktorí vedia byť sami, vedia byť lepšie s ostatnými, a preto osamelosťou netrpia.

Seneca napísal: „Esej sama o sebe stačí“ nie preto, že chce byť sám, ale preto, že chce byť v spoločnosti len ľudí, ktorí sú preňho skutočne dôležití, pričom si ich veľmi starostlivo vyberá. Len veľmi málo je však ľudí, ktorým sa podarí dosiahnuť túto úroveň „operačného povedomia“, veľká väčšina nie je schopná konštruktívne zvládať osamelosť, no znáša ju ako trest alebo zatratenie.