COGITO ERGO SUFFRO. KEĎ VEĽA MYSLIŤ BOLÍ

Sledovanie rovnováhy intelektuálneho dobrodružstva človeka na Západe je ekvivalentom sledovania vývoja racionality prostredníctvom uplatňovania pochybností: filozofia, veda, psychológia, všetky využili pochybnosti a ich prekonávanie ako privilegovaný vyšetrovací a metodologický nástroj.
Čo sa však stane, keď sa pokúsime uplatniť „kogitocentrizmus“ v praxi, v každodennom živote, tvárou v tvár rozhodnutiam a situáciám, ktoré sú samy osebe neredukovateľné na logiku a najželeznejšie uvažovanie?
Spadneme do pasce, do sebaklamu, do skutočnej „psychopatológie každodenného života“: klameme si, že krízu lásky, hamletickú pochybnosť, zásadné rozhodnutie môžeme vyriešiť spoliehaním sa na upokojujúcu jasnosť sylogizmu, alebo v opačnom extréme hľadáme istotu v „odhalených pravdách“, náboženských, vedeckých alebo ideologických. Z neomylného nástroja sa tak cogito mení na neprekonateľnú prekážku, zdroj neistoty, ak nie psychického utrpenia, až po patologické formy.
Na týchto stránkach Giorgio Nardone kombinuje teoretické predpoklady s klinickým výskumom a navrhuje terapeutické riešenia „prispôsobené problému“ a inšpirované strategickým modelom. Po Kantovi je potrebné strategicky „preorientovať“ myšlienku, aby sme znovu objavili jej potenciál: namiesto tvrdohlavého hľadania odpovedí by sme sa mali starať o lepšie formulovanie otázok.