Obsesívno kompulzívna porucha

Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD)

Medzi najzávažnejšie a invalidizujúce formy psychopatológie môžeme určite nájsť obsedantno-kompulzívnu poruchu (OCD alebo OCD). Táto porucha je odolná voči liekovým terapiám a liečbe prostredníctvom hlavných tradičných psychoterapií vďaka svojej logickej, neobyčajnej a niekedy bizarnej štruktúre. Čo sa týka tradičných psychoterapeutických prístupov, v liečbe obsedantno-kompulzívnej poruchy sa v skutočnosti používa na jej liečbu racionálne logické uvažovanie, založené na bežnej logike, ktorá sa nakoniec dostane do kolízie s neobyčajnou logikou samotnej poruchy. Prezentácia OCD znamená prejavovanie rituálov správania a/alebo myslenia, ktoré tvoria psychologickú pascu, z ktorej je ťažké sa vymaniť. Môžu zájsť až tak ďaleko, že znemožnia život tým, ktorí ňou trpia, ale aj svojmu okoliu. Ciorian EM uviedol: "Niektorí majú nešťastie; iné obsesie. Ktoré z nich treba najviac ľutovať? "

Rituály, ktoré môže človek vykonávať, sú nevyhnutné a nezastaviteľné a môžu sa vykonávať na zabránenie alebo zmiernenie vlastnej reality, alebo na nápravu negatívnych účinkov nášho konania alebo myslenia. Toto sú tri hlavné triedy nutkavých rituálov, ale či už ide o myšlienkové alebo behaviorálne rituály, živia samotnú poruchu, čím sa človek stáva otrokom mechanizmu, prostredníctvom ktorého sa snaží ovládať svoju vlastnú realitu.

Podľa klasifikácie navrhnutej DSM-IV TR (Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch) z r.APA (Americká psychiatrická asociácia), OCD je úzkostná porucha charakterizovaná prítomnosťou obsesií a nutkaní. Následne, s vydaním DSM V, publikovaným v roku 2014, sme svedkami vytvorenia novej kapitoly s názvom „Obsedantno-kompulzívna porucha a súvisiace poruchy“, ktorá bola odlíšená od úzkostných porúch. Novinka teda spočíva v tom, že sa identifikuje ako autonómna nozologická jednotka spolu s ďalšími súvisiacimi poruchami. Epidemiologické štúdie preukázali výskyt v populácii okolo 5 %.

Porucha postihuje obe pohlavia rovnako a priemerný vek jej nástupu kolíše medzi 22 a 35 rokmi, ale môže sa začať postupne prejavovať v detstve a dospievaní. Najpoužívanejšími terapeutickými prístupmi v liečbe OCD sú kognitívno-behaviorálny a práve krátky strategický prístup. Medzi týmito dvoma typmi intervencie je podstatný rozdiel: kognitívno-behaviorálny prístup, často spojený s drogovou terapiou, prostredníctvom procesu uvedomenia a dobrovoľného úsilia vedie pacienta k tomu, aby sa naučil, ako s poruchou bojovať alebo ju zvládať. Mohli by sme zhrnúť, že najprv „vysvetľuje, potom vedie konať“. Pokiaľ ide o strategický prístup, namiesto toho používa terapeut terapeutických stratégií ktorých cieľom je vytvárať korekčné emocionálne zážitky vo vnímaní, aby potom získali manažérske zručnosti. V tomto prípade môžeme koncept zhrnúť tak, že „najskôr koná, potom vysvetľuje“ vychádzajúc z predpokladu, že, ako povedal Pascal, kto sa presvedčí, urobí to skôr a lepšie! Učenie zo strategického hľadiska je preto silnejšie, ak pacient najskôr zažije možnosť zvládania problému prostredníctvom náhodných udalostí plánovaných terapeutom.

Pochybnosť je odrazovým mostíkom pre kreatívne myslenie, no zároveň je hlavným zdrojom obsedantného myslenia.
(George Nardone)

Osoba, u ktorej sa vyvinie OCD, všeobecne a spočiatku používa rituál na zvládnutie fobickej situácie, pred ktorou sa chce chrániť. Rituál vytvorený ovládaním toho, čoho sa obáva, vytvára u pacienta sebaklam, že je chránený. Opakovanie týchto úkonov po čase tak upevní neporiadok, ktorý sa preto stal pascou, ktorá človeka uväzní. Zo strategického hľadiska osoba, ktorá prezentuje OCD, prejavuje tri obvyklé pokusy o riešenia, ktoré, ak si myslia, že sú pre problém rozhodujúce, ho v skutočnosti živia a udržiavajú.
Tieto pokusy o riešenia sú: stratégia vyhýbania sa tomu, čo straší, žiadosť o uistenie a pomoc, vykonávanie preventívnych, zmierňujúcich a obnovujúcich rituálov. Terapeutická intervencia sa preto zameria na prerušenie implementácie skúšaných riešení, ktoré udržujú diskomfort u pacienta a v rodinnom systéme.

Ako sa už predpokladalo, pacienta nemožno presvedčiť, aby odstránil svoje obsesie alebo aby prerušil vykonávanie svojich rituálnych úkonov prostredníctvom racionálnych vysvetlení.5 Strategickým zásahom, napríklad prostredníctvom jedného z manévrov určených na pôsobenie na poruchu, sa bude presne pýtať. vykonať rituál „lepšie“, navrhnúť „efektívnejšiu metódu“ na uspokojenie vlastných potrieb a dosiahnutie svojho cieľa: ovládať strach.

Potom nasleduje logika, ktorá je základom obsedantno-kompulzívnej symptomatológie, aby sa vytvoril protirituál, ktorý umožňuje prístup k vnímaniu pacienta a vedie ho k uvoľneniu symptómov. Protirituál umožňuje prelomiť strnulý vzorec vytvorený vnímaním akcie upokojujúcej strach – potvrdenie hrozby fóbickej viery. Preto je rituál (spolu s ďalšími dvoma pokusmi o riešenie) vnímaný ako „jediná šanca“ na utlmenie fóbneho vnímania, no zároveň, práve preto, že je za týmto účelom realizovaný, ho len urobí hrozivejším.
Manéver bude samozrejme prispôsobený a prispôsobený pacientovi a jeho problémom, takže sa nebude uchyľovať k rovnakým „receptom“ intervencie aplikovaným a priori, ale vytvorenie personalizovanej intervencie, ako by krajčír človeku ušil oblek na mieru.

Dr. Eleonora Campolmi (Psychológ – oficiálny psychoterapeut Centra strategickej terapie)

REFERENCIE

Úryvky kódu PHP Poháňaný: XYZScripts. com