Od podozrievavosti k paranoidným bludom

Podozrievavosť je základom mnohých nepríjemností a len málo chorôb je tak populárnych ako „sociálna fóbia“. V rámci kontinua, ktoré sa môže stať nekontrolovateľným, sa podozrievavosť pohybuje od plachosti po delírium, od nepohodlia, ktoré výrazne neohrozuje kvalitu života, až po zjavnú patológiu s negatívnymi účinkami na každodenný život.
Tí, ktorí tušia strach, bez podložených dôkazov, len na základe jednoduchých indícií, skutočných alebo predpokladaných, že osoba, udalosť, alebo vyššia entita (Boh, osud, osud ...) má za následok škodu alebo nebezpečenstvo pre osobu alebo pre svoje vlastné záujmy. Podozrievavý postoj je ten, kto vníma realitu so strachom a nepriateľskými pocitmi, zrelý, tieto, z negatívnych skúseností skutočne prežitých alebo len vymyslených.

Tí, ktorí podozrievajú, sú nútení byť vždy ostražití, pripravení brániť sa proti niečomu, čo sa môže kedykoľvek stať. A to „niečo“ je vždy negatívne. Paranoik má istotu, že jeho podozrenie je rozumné a opodstatnené: nemá pochybnosti, typické pre posadnutých, má neotrasiteľné istoty. Je to práve pochybnosť verzus istota, čo predstavuje rozlišovací faktor medzi obsedantnými predstavami a paranoidnými. Istota je zdrojom paranoidného myslenia, ktoré premieňa subjektívne poznanie na objektívne, teda na absolútnu Pravdu.

Mnohí učenci (Fischhoff, Thinès, Costall, Butterworth atď.) zdôraznili, že ľudská myseľ má tendenciu „vidieť“ skôr istotu než neistotu. Človek totiž potrebuje vyliečiť pochybnosti a strach, ktoré to so sebou prináša, ukotviť sa v zdanlivej istote, ktorú so sebou nesie istota, hoci aj domnelá.

Všetko je racionálne interpretované pomocou jedinej kategorickej logiky, ktorá produkuje štruktúrované presvedčenie, ktoré nie je potrebné overovať, ale iba potvrdzovať. Istota zlého úmyslu druhých podporuje podozrivé, vyhýbavé alebo agresívne správanie, ktoré nevyhnutne podnecuje nedôveru alebo agresivitu v partnerovi: dokázaný dôkaz, že podozrenia sú opodstatnené!

Paranoja je podľa definície charakterizovaná nedôverou vo vzťah medzi sebou samým a ostatnými. Zmes strachu a pochybností, z ktorých sa stáva nedôvera a podozrievavosť, niekedy okorenená hnevom a/alebo hanbou, možno vyjadriť tromi reakciami:

reakcia tých, ktorí sa vopred bránia, vyhýbaním sa alebo izoláciou;
tých, ktorí sa bránia verbálnym aj fyzickým útokom;
tých, ktorí sú v delíriu.

La pokus o riešenie (t.j. dysfunkčné myslenie a/alebo správanie, ktoré subjekt koná, v domnienke, že je to najlepšia reakcia v danej situácii) zásadný a typický, čo podporuje štruktúru paranoidnej poruchy – podľa toho, čo vyplynulo z nášho výskumu – je očakávaná alebo nadmerná obrana voči iným.
To znamená, že človek prehnane reaguje na najmenšiu provokáciu tak, ako ju cíti, alebo dekóduje ako agresiu, alebo vníma kvalitatívne chybným spôsobom niečo, čo v skutočnosti nie je ani agresiou, ani odmietnutím.

Paranoja seba samého. Paranoidná istota môže ovplyvniť nielen vzťah medzi Ja a Ostatnými, ale aj vzťah, ktorý má človek sám k sebe. Ľudia, ktorí spadajú do tohto variantu, sa neustále cítia zle a čokoľvek urobia, aj keď pozitívne, budú prežívať negatívne: pre nich je „úspech nula a neúspech dvojnásobný“. Nálada je často depresívna v dôsledku lineárnej a predovšetkým bezpečnej myšlienky: "Nemôžem mi veriť."

Ten blud. Človek sa bráni niečomu, čo neexistuje, iba v jeho mysli (podozrieva úklady, všade vidí nepriateľov, chytá stopy tam, kde žiadne nie sú). Paranoidná ilúzia vytvára vynájdenú realitu, ktorá vytvára konkrétny efekt obrany pred niečím, čo neexistuje.

Rozdiel medzi zdravím a psychickou patológiou - medzi podozrievavosťou - chápanou ako návyk podozrievania - obsedantnej nedôvery a prenikania do plného delíria - je potom skôr v kvantitatívnom náraste ako v kvalitatívnom rozdiele dysfunkčnosti. Rovnaké „mechanizmy“ v rôznych dávkach vytvárajú dysfunkčné alebo úprimne povedané psychopatologické obrazy, ktoré si vyžadujú rôzne, cielené, na mieru šité zásahy.
Aj pre túto poruchu/patológiu výsledky v skutočnosti ukazujú väčšiu účinnosť a efektívnosť tohto modelu intervencie v porovnaní s pestrým „trhom“ psychoterapie, čo potvrdzuje to, čo už bolo publikované s ohľadom na iné patologické oblasti.

Dr. Emanuela Muriana (oficiálna psychoterapeutka Centra strategickej terapie)
Dr. Tiziana Verbitz (oficiálna psychoterapeutka Centra strategickej terapie)

bibliografia:
Muriana E., Verbitz T. (2017), Ak ste paranoidní, nikdy nie ste sami, Alpy.
Muriana E., Verbitz T., Pettenò L., (2006), Tváre depresie, Ponte alle Grazie
Muriana E., Verbitz T., (2012), Psychopatológia milostného života, Ponte alle Grazie.
Nardone G., Balbi E., (2007), Plavte sa po mori bez vedomia oblohy, Ponte alle Grazie.
Nardone G., G. De Santis (2011), Cogito ergo trpím, Ponte alle Grazie.
Nardone G. (2014), Umenie klamať seba aj iných, Ponte alle Grazie
Zoja L., Paranoja. (2011), Šialenstvo, ktoré tvorí históriu, Bollati Boringhieri.
Wittgenstein L. (1999), O istote. Filozofická analýza zdravého rozumu, Einaudi.